Dnešok je celkom iný ako včera! A čo bude zajtra?
Idem dlhým radom, posúvam sa krok za krokom. Hrá hudba. Dokelu! Popri tomto rytmickom kolísaní nedokážem uchopiť žiadnu zmysluplnú myšlienku…
Sadám si na svoje miesto, zatváram oči. Na čele cítim ešte stále postrapatené vlasy.
„Pri pohľade na hroby veľkých vo mne umiera všetka závisť: Pri čítaní epitafov významných ľudí utíchajú vo mne moje neskrotné túžby: Keď vidím trúchliacich rodičov, moje srdce zaplavuje súcit. Keď vidím ich hroby premýšľam nad márnosťou trúchlenia nad tými ktorých musíme čoskoro nasledovať. Keď vidím bok po boku odpočívať kráľov i tých ktorí ich zvrhli a mysliteľov, ktorí svojimi spormi rozdelili svet, uvedomujem si bezvýznamnosť súperenia, bojov a hádok.“
Joseph Addison
Prečo už tak dlho odkladám tú vec? Prečo som ešte nezavolala a nedoriešila tú hádku? Prečo sa bojím spustiť ten super projekt? … Je toho toľko čo odkladám.
Niekedy sa správame, ako by sme mali na všetko čas, ako by sme mali žiť večne.
V behu dní sa aj ja sem tam cítim nesmrteľná. A to je dôvod, prečo sa rok čo rok chodím nechať posypať popolom, aby som sa vrátila k myšlienke na koniec. „Prach si a na prach sa obrátiš!“ Táto myšlienka ku mne prehovára ústami kňaza a burcuje vo mne chuť konať, stanovuje moje priority a „núti ma“ prekonávať často neopodstatnené strachy a obavy.
Pochopila som, že ak chcem naozaj USPIEŤ, je treba sem-tam vrátiť sa k jednoduchosti a začať s myšlienkou na koniec.
Ak chceš uspieť, býva užitočné sústrediť sa na to dôležité. To dôležité sa ukazuje vždy iba v kontexte času (proste ak nemáš termín, tak…nič). Ak chceš uspieť, pripusti si myšlienku na koniec a garantujem Ti, že Tvoje priority „sa upracú“ takmer samé.
Dnes je popolcová streda! Pôjdem sa nechať posypať popolom. Pôjdem si pripustiť myšlienku na koniec a prehodnotiť priority. Neviem ako Ty, ale Ja chcem žiť život naplno. Ja chcem uspieť!
Autor: Zuzana Valábková
